Pôstna duchovná obnova 2022 – Melčice

Prvýkrát od pôstu 2020 sa pred pár dňami uskutočnila plno formátová duchovná obnova, ktorej atmosféru vám lepšie nesprítomni nič iné, ako osobné svedectvá jej účastníkov. Nech sú pre vás povzbudením a zároveň pozvánkou pre plnšie nasledovanie nášho Pána. A v tej praktickej podobe aj pozvánkou zúčastniť sa niektorej z ďalších duchovných obnov či 8-dňových DC.

Priznám sa, že keď som si sa prihlasovala na pôstnu duchovnú obnovu, čakala som, že budeme rozjímať o utrpení, ponárať sa vo vlastnej nemohúcnosti a baviť sa hlavne o kríži. A áno, aj to bola téma. No čo mnou pohlo, bolo vnímanie nášho ekleziálneho asistenta Jakuba, ktorý povedal, že Ježišova cesta nekončí na kríži, ale pokračuje do radostného rána tretieho dňa, ktoré pozýva k „plnotučnému životu“. V tom momente som si uvedomila, že toto nebude len „taká ďalšia“ duchovná obnova.

Hneď po príchode ma upútala krása a atmosféra niekdajšieho kaštieľa v Melčiciach, a ešte viac otvorenosť a srdečný prístup našich hostiteliek – sestričiek Františkánok Premenenia. Toľko radosti, žičlivosti a konkrétnych malých – veľkých prejavov ovocia života v Duchu Svätom, že to by pohltilo každé smädné srdce (určite viete, čo myslím).

Začali sme v piatok večerou, zoznamovačkou a sv. omšou zo Zvestovania Pána, kde Jakub otvoril našu tému. Spomenul, že náš život je o láske a áno aj o obete, ale tá nutne musí vychádzať z lásky, inak je to len formalita. A práve preto tú lásku potrebujeme zažiť, lebo keď chceme dávať, je nutné čerpať zo Zdroja – byť v Božej prítomnosti. Práve sobotný deň bol pre nás pozvaním do času venovanému stíšeniu, hľadaniu a počúvaniu, trávenia času s Bohom vo všetkom. Zúčastnila som sa aj krížovej cesty podľa meditácii sv. Františka z Assisi v krásnej prírode s výhľadom na Trenčín. Absolútnym vrcholom dňa bola svätá omša a večerná adorácia pred NÍM, kde som cítil, že tu a teraz sa nám dáva každému presne tak, ako to potrebujeme. A to je na vzťahu s Bohom to najkrajšie. Dáva sa nám poznať spôsobom, ktorý je nám blízky. A vnímala som, že práve toto jedinečné pôsobenie Ducha nás zjednotilo v celkovom prežívaní, v rozhovoroch pri obede a káve, ale aj v záverečnom nedeľnom zdieľaní.

Od Jakuba sme dostali veľa hlbokých impulzov – od prežívania radosti, pozvaniu vstúpiť do seba a „strácať“ čas s Bohom. Obzvlášť sa ma dotkla veta o tom, že vzťah je definovaný tým, kým som pre toho druhého. A počas sobotnej meditácie som si uvedomila, že aj môj vzťah s Bohom je postavený najprv na jeho vernosti a láske ku mne, ktorá je neotrasiteľná, nemenná, stopercentná. On ma miloval prvý ešte pred stvorením sveta, on je vždy ten prvý, ktorý čaká na mňa, pre ktorého som tá najdôležitejšia. Vcítila som sa do príbehu márnotratného syna – aj keď z môjho pohľadu skôr márnotratného Otca, lebo dáva všetko, úplne sa vyčerpáva a – áno – aj pre mňa.  Jednoznačne som to cítila vďaka meditácii nad Slovom v podobenstve, kde som zažila veľmi úprimný pohľad do vlastného vnútra, pomenovania si to, ako ja premrhávam „majetok“ môjho nebeského Otca, ktorými sú moje talenty, čas, vzťahy, veci. A tiež ako som potom „hladná“ po živote u Otca v hojnosti a cítim, že nie som hodná. No aj tak vykročím, lebo viem, že môj nebeský Otec už netrpezlivo čaká, aby mi otvoril oči, aby som sa videla ako ma vidí On. Uvedomila som si, že veľakrát na to posiela do môjho života ľudí a situácie, ktorými mi prejavuje svoju lásku a ukazuje mi, aká som preňho podstatná, ako veľmi sa stará… pozýva ma hostinu ŽIVOTA V PLNOSTI. Ukazuje mi, že všetko, čo je jeho, je aj moje, lebo som jeho milovaná dcéra. On je so mnou stále, som aj ja s Ním? Dovoľujem mu konať, odpovedám, vnímam toto jeho pôsobenie, alebo sa hrám na výkon a „akože obety“, ale bez lásky alebo túžim a v radosti idem ŽIŤ VIAC? Ďakujem za myšlienky, ktoré vo mne stále znejú, za to, že ma pozýva byť s Ním a hľadať spolu s Ním a v Ňom odpovede…

Tento čas bol pre mňa obrovským darom, z ktorého určite budem ešte dlho čerpať nielen duchovne, ale poskytol mi možnosť spoznania fantastických ľudí zo spoločenstva CVX. 

Paula

Na sviatok Zvestovania Pána, kedy Panna Mária v pokore prijíma od anjela nečakanú zvesť a tak napĺňa Božiu vôľu a svoj život Ježišom vyšlo približne 25 mladých ľudí z rôznych kútov Slovenska najmä z Bratislavy a Prešova stretnúť sa s Ježišom, síce nie v tichu nazaretského domčeka, ale v tichu kláštora sestier františkániek Premenenia v Melčiciach- Lieskovom pri Trenčíne, na duchovnej obnove.

V tomto jubilejnom roku, kedy sa snažíme vidieť všetky veci novým spôsobom v Kristovi duchovná obnova v kláštore, ktorého mottom je všetko premieňať v Kristovi má svoju krásnu vnútornú spojitosť.

To, s čím sme prichádzali  na túto obnovu vyjadrovali slová ako posun, oddych, očakávanie istota, radosť, pokoj, a ďalšie…

Spoločný program začínal večerou a slávením Eucharistie. Pokračoval vytváraním spoločenstva pri posedení s rozličnými darmi tejto zeme na počesť sviatku príchodu nášho Pána do života Panny Márie J.

Ranný impulz v sobotu vychádzal z radosti, ktorá bola obsiahnutá v čítaniach nedele laetáre, kde Pán Boh v knihe proroka Izaiáša vyzýva Izraelitov tešiť sa a jasať všetkých, ktorí trúchlili a čerpať z bohatých zdrojov útechy. A v evanjeliu bolo nádherné posolstvo Božej radosti nad hriešnikmi, ktorí robia pokánie- podobenstvo o márnotratnom synovi. Impulzu predchádzalo veľmi kreatívne posolstvo o Božej láske sestry Terezy, ktorá prostredníctvom poskladania papiera do symbolickej formy holubice a trojice s následným odtŕhaním kúskov papiera, reprezentujúcich naše slabosti, ho potom celý rozložila a ukázal sa kríž. Áno naše slabosti poukazujú na kríž – na lásku, ktorá nezatracuje hriešnika, ale je s ním.

K pozvaniu do zahĺbenia sa nás viedol aj postoj márnotratného, ktorý si tiež vstúpil do seba. Až pri vstúpení do seba vnímal, v akej biede sa nachádza a taktiež videl ako dobre mu bolo u Otca. A nachádza cestu vykročenia von a smerujúcu k Otcovi, túžbe obnoviť svoj vzťah s Otcom. Nepriateľ našej duše sa snaží toto vstúpenie rušiť všelijakými možnými formami: hlukom, zahltenosťou, množstvom zábavy, vysokou výkonnosťou nestíhajúcou zastaviť sa, angažovanosťou, len aby sme nemali čas byť s naším Ockom. Preto aj nás sprevádzalo povzbudenie aby sme vstúpili do seba, aby čas obnovy bol časom priateľstva s Ním, strácaniu časom s Ním.

Pre mňa osobne to bol naozaj čas s Ním. Ani som nečakal také osobné a intímne stretnutie. Aj keď som spočiatku mal pocit, že by som mal zo svojho srdca a zo svojich myšlienok odpratať všetkých ľudí, aby som mu urobil miesto, On mi to ukázal inak – rozšíriť ho. Láska otvára srdcia a chce otvoriť aj to moje. Nechcieť vlastniť a privlastniť si ľudí, ale prijímať ich do srdca naplneného Jeho láskou. Nie robiť obetu ako prejav určitého duchovného hrdinstva, čo ma potom ľahko zvádzalo k pýche, ale spoznávať Ho, zamilovať si a potom z lásky konať možno aj obety, keď si to láska vyžiada.

Zdieľanie v skupinkách a spoločné zdieľanie v nedeľu bolo obohatením, kde rozmanitosť pohľadov skúsenosti a vnímania tohto impulzu mi ukazovala práve tú pestrosť a jedinečnosť konania nášho Ocka v životoch druhých.

            Jozef

Túžba ísť hlbšie k Bohu, potreba ticha a zároveň spoločenstva sa pretavila do potreby pôstnej duchovnej obnovy nášho jezuitského spoločenstva CVX. Duchovná obnova bola zameraná na ticho, stretnutie s Bohom a radosť zo 4. pôstnej nedele nazývanej aj „Nedeľa Radosti“, keďže sa už pomaly blíži Veľký týždeň.

Pre mňa osobne to bol čas zastavenia sa. Moja duša potrebuje ticho, hĺbku a zdieľanie, preto mi je jezuitská spiritualita veľmi blízka. Zároveň spojenie františkánskeho miesta, keďže moje základy sú vo františkánskych reholiach, veľmi silno prispeli k duchovne hlbokému zážitku.

Veľmi ma oslovili myšlienky p. Jakuba, s ktorými by som sa chcela podeliť:

– dovoliť Bohu flirtovať so mnou

– strácať čas s Bohom

– tvoriť vzťah

– žiť, žiť, žiť, žiť…

Dovoliť Bohu flirtovať so mnou vo mne hlboko zarezonovalo. Uvedomila som si, aké je ľahké pochopiť to ľudským štýlom, kde flirtovanie pre mňa ako ženu znamená skôr niečo negatívne, ako niečo veľmi príjemné. Preto som premýšľala, čo to pre mňa znamená, keď Boh so mnou flirtuje a ako to má On sám. Asi som neprišla k hlbokým filozofickým myšlienkam, ale našla som v tom hlbokú túžbu Boha, ktorý ma chce dobýjať. Ktorý sa mi chce zapáčiť. Ktorý mi chce dokázať, že o mňa skutočne stojí. Že chce mňa pre to, aká skutočne som. Nechce niečo zo mňa. Ide mu iba o mňa. To sa ma veľmi hlboko dotýka. Bohu ide o vzťah so mnou, nie o nejakú časť zo mňa. A nadôvažok, chce ma úplne celú. Mám zimomriavky ešte teraz, keď to píšem.

Strácať čas s Bohom. Nadväzovalo to na predchádzajúcu myšlienku, lebo počas víkendu som skutočne iba strácala čas s Bohom či už som bola v kaplnke v tichu, alebo som s Ním ležala na lúke, rozprávali sme sa a užívali sme si slniečko, či keď som spievala alebo bola pri niekom. V týchto chvíľach som si ešte viac uvedomila Božie flirtovanie so mnou. Veľmi mocne som vnímala ako ma Boh volá ísť k Nemu bližšie, mať s Ním ešte hlbší vzťah, pozvať ho do môjho života viac. A robil to cez slová sv. Františka z Asissi, rozhovory s ľuďmi, v tichu a myšlienkach, ktoré mi prichádzali, v slovách žalmov či piesňach.

Tvoriť vzťah. Posledný rok je pre mňa rokom dcéry. Nikdy som to nezažila, čo je byť dcérou, a preto som si aj tento víkend povedala, že si dovolím veci, ktoré by si dovolila dcéra či už nejakého otca alebo Kráľovská dcéra Nebeského Otca. Boli to pre mňa krásne momentky, a niekedy ma prekvapil samotný Boh, napríklad v osobe sestry Terezy, ktorá so mnou zdieľala čas, dovolila mi robiť veci, po ktorých som túžila alebo ma kontaktovala už viackrát po obnove ako sa mám a čím žijem. Dovolila som si spievať, keď mi bolo veľmi ťažko (čo je pre mňa veľmi intímna vec, ktorú som vždy zdieľala iba s Bohom) a spojiť tak moje vnútro s Bohom a nechať to odznieť aj pred ostatnými. Alebo som si sadla ako malé dievčatko k otcovi Jakubovi pri zdieľaní, čo bol pre mňa významný moment, ktorý som si užila. Áno, vzťah sa tvorí aj takýmito momentkami, keď len strácame čas s niekým / pri niekom.

Žiť, žiť, žiť, žiť… Toto boli slová z poslednej kázne v nedeľu. Veľmi som potrebovala tieto slová počuť, lebo je to oblasť, v ktorej posledné obdobie veľmi bojujem. S veľkou chuťou žiť a na druhej strane s veľkým protitlakom ma pritisnúť k zemi a nedovoliť mi vstať. Počuť to od nášho otca Jakuba bolo pre mňa veľmi silné. Autorita, ktorá ma pozýva žiť. Boh, ktorý si použil ústa tohto kňaza, aby mi povedal, že chce, aby som žila. Nevzdala sa, aj keď je to ťažké. Čo znamená žiť? Žiť v tejto dobe neistoty, pandémie a vojny? Hmm… Znamená to každý deň sa zobudiť a dovoliť Bohu flirtovať so mnou, strácať s Ním čas a tvoriť s Ním vzťah. Znamená to byť tu a teraz, s ľuďmi okolo mňa, v prítomnom okamihu a vychutnávať si život. Bez ohľadu na to, čo sa deje za hranicami, tu pri mne žijú ľudia, ktorí potrebujú vedieť, že ich život neskončil, že pokračuje ďalej, len potrebujú podržať, vypočuť, nasmerovať späť na cestu života.

Víkend ubehol skutočne rýchlo, pre mňa samotnú to bol krátky čas. No o to viac hodnotný, hlboký, plný ťažkých temných miest, ale aj Svetla, ktoré mi dodalo nádej do ďalších dní.

Angie