Kroky viery, ktoré menia srdcia – púť do Ríma 2025

V dňoch 1.–5. októbra 2025 sa členovia nášho spoločenstva vydali na spoločnú púť do Ríma pri príležitosti jubilejného roku 2025.
Naša cesta nebola len turistickým spoznávaním pamiatok, ale púťou srdca – putovaním, v ktorom sme chceli znovuobjaviť Božiu prítomnosť v tichu, v modlitbe i v spoločenstve. Časťou programu nás sprevádzal aj páter Jaroslav Mudroň SJ, ktorý nás povzbudzoval počas sv. omší a ukázal nám kúsok jeho života a práce v Ríme.

Na túto púť sme išli ako pútnici nádeje, a pri prechode Svätými bránami sme prinášali svoje osobné úmysly, úmysly našich blízkych a prosby Apoštolátu modlitby. Každá brána sa tak stala miestom odovzdania, ticha a duchovného obdarovania.

Prechod svätými bránami – štyri kroky duchovnej obnovy

Naša púť viedla cez štyri sväté brány v hlavných rímskych bazilikách – a pri každej z nich sme sa zároveň zastavili pri jednom z týždňov Duchovných cvičení sv. Ignáca z Loyoly. Každá svätá brána tak predstavovala krok na ceste duchovného rastu, od poznania vlastnej slabosti až po radosť zo zmŕtvychvstania a poslania.

Lateránska bazilika – Božie milosrdenstvo

Naša prvá zastávka viedla k Bazilike sv. Jána Lateránskeho, ktorá je nazývaná matkou a hlavou všetkých kostolov sveta. Práve tu sme začali našu duchovnú cestu modlitbou prvého týždňa zameranou na vedomie vlastnej hriešnosti a prijatie Božieho milosrdenstva. V tichu tohto monumentálneho chrámu sme si uvedomovali, že každý z nás je pútnikom, ktorý potrebuje Božiu milosť, aby mohol znova začať. Prechod svätou bránou Lateránu sa stal pre mnohých osobným gestom zmierenia.

„Pred touto svätou bránou vyznávame svoju slabosť a túžbu po obrátení… Nech tento prechod bránou je krokom z temnoty do svetla.“

Niektorí z nás sa zastavili v modlitbe pred krížom, iní sa ponorili do ticha. Všetkých však spájal hlboký pocit, že Boh nás prijíma takých, akí sme a otvára nám bránu odpustenia, ktorá nikdy nie je zatvorená.

Bazilika Santa Maria Maggiore – Nasledovanie Krista

Následne sme sa presunuli k nádhernej Bazilike Santa Maria Maggiore, jednej z najstarších mariánskych svätýň v Ríme. Pri prechode svätou bránou sme sa ponorili do modlitby druhého týždňa Duchovných cvičení, ktorý nás pozýva k hlbšiemu nasledovaniu Krista.

Pod ochranou Matky Božej pri ikone Salus Populi Romani, sme prosili o jednoduché a dôverujúce srdce, schopné prijať Božiu vôľu bez podmienok. Tak ako Mária vyslovila svoje „Fiat“ – „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ – túžili sme aj my otvoriť svoje životy Božím plánom a nechať sa viesť s rovnakou pokorou a odvahou.

Bazilika sv. Pavla za hradbami – Kríž a utrpenie

Pri majestátnej Bazilike sv. Pavla za hradbami, mieste, ktoré dýcha pokojom a silou viery apoštola národov, sme vstúpili do modlitby tretieho týždňa Duchovných cvičení, zameraného na Kristovo utrpenie a kríž – tajomstvo bolesti, ktorá sa v Božích rukách premieňa na lásku a spásu.

S pohľadom upretým na Krista ukrižovaného sme sa spolu s apoštolom Pavlom učili, čo znamená vytrvať vo vernosti aj vtedy, keď prichádza temnota a slabosť. V tichu baziliky sme prosili o milosť niesť vlastný kríž s dôverou, láskou a nádejou, aby sa aj naše utrpenie stalo miestom, kde Boh koná a premieňa srdce.

„Uč nás milovať tak, ako Ty miluješ – až do konca.“

Bazilika sv. Petra – Zmŕtvychvstanie a poslanie

Vrchol púte sme prežili v Bazilike sv. Petra, kde sme sa zúčastnili jubilejnej audiencie so Svätým otcom Levom. Po nej sme spoločne prešli svätou bránou – v duchu štvrtého týždňa Duchovných cvičení, s radosťou zo vzkriesenia a s ochotou prijať poslanie.

„Zmŕtvychvstalý Pane, napĺňaj nás radosťou nového života a darom nádeje. Posielaj nás, aby sme niesli Tvoje svetlo tam, kde žijeme a pracujeme.“

V stopách sv. Ignáca z Loyoly a svätých

Počas našej púte v Ríme sme navštívili aj kostoly rôznych svätých, ktorých životy sú pre nás svedectvom odvahy a viery. Zastavili sme sa pri našich osobných patrónoch, ktorých prítomnosť nám pripomenula, že cesta svätosti je možná aj dnes – v každodennom živote, uprostred bežných starostí i radostí.

Jedným z vrcholov celej púte bola návšteva jezuitského Kostola del Gesù – srdca jezuitského sveta.
Tu sme sa stretli so svätým Ignácom z Loyoly našim majstrom a duchovným sprievodcom. Poklonili sme sa aj Madonne della Strada, ukazovateľke cesty, ktorej Ignác zveril Spoločnosť Ježišovu – a spolu s ňou sme prosili, aby aj naše kroky viedla po ceste viery, odvahy a služby.

Navštívili sme izby, v ktorých sv. Ignác pôsobil. Tieto priestory dýchajú pokojom a jednoduchosťou – svedčia o živote, ktorý bol celý darovaný Bohu. Práve v kaplnke, kde sv. Ignác zomrel, sme slávili spoločnú svätú omšu s P. Jaroslavom Mudroňom SJ, ktorá pre mnohých patrila k najhlbším momentom púte.

Slová Svätého Otca:

Sperare è scegliere –

Dúfať znamená voliť

Tieto jednoduché, no nesmierne silné slová, ktoré zazneli počas audiencie so Svätým Otcom Levom, sa hlboko dotkli našich sŕdc. Pripomenuli nám, že nádej nie je pasívne čakanie na zmenu, ale vedomé rozhodnutie konať dobro, postaviť sa za pravdu, spravodlivosť a evanjelium – aj vtedy, keď je to náročné. Pápež zdôraznil, že skutočná nádej sa rodí v čase skúšok, keď sa človek rozhodne dôverovať Bohu aj napriek neistote.

Ako príklad nám predstavil svätú Kláru z Assisi, ktorá sa nebála urobiť radikálnu voľbu pre Krista. V čase, keď svet túžil po istotách a majetku, Klára zvolila chudobu, jednoduchosť a absolútnu dôveru v Boha – a práve tým svetu darovala nádej, ktorá presahuje všetky istoty.

Slová pápeža sa stali aj záverečným posolstvom našej púte. Uvedomili sme si, že nádej sa začína vtedy, keď sa rozhodneme veriť – nielen rozumom, ale celým srdcom; keď si v každodennom živote znova a znova volíme Krista, ktorý je cestou, pravdou a životom.

Ovocie púte

Na konci cesty sme odchádzali z Ríma s pocitmi vďaky – za miesta, ktoré sme navštívili, za ľudí, ktorých sme stretli, a predovšetkým za Boha, ktorý nás sprevádzal v každom kroku.

Púť však priniesla aj hlboké prepojenie medzi nami ako spoločenstvom. Spoločné prechádzky rímskymi ulicami, rozhovory pri večeri, či tichá modlitba pred oltármi nás zbližovali a učili vnímať Boha aj v tvárach druhých. Každý moment, či už bol radostný, tichý alebo náročný, sme prežívali spolu – ako pútnici i ako priatelia – a práve toto spoločenstvo sa stalo neoceniteľnou súčasťou duchovného zážitku.

Vďaka spoločným modlitbám, svätým omšiam a prechodom Svätými bránami sme sa naučili viac otvárať svoje srdcia, zdieľať radosť, starosti aj vnútorné túžby. Každý z nás sa vracal domov s hlbším pocitom spolupatričnosti, s vedomím, že cesta pútnika pokračuje aj po návrate – v rodine, v práci a v službe druhým. Pridávame aj reflexiu účastníčky Mišky, ktorá tieto pocity krásne vystihla:

„Ďakujem organizátorkám CVX púte do Ríma v tomto svätom jubilejnom roku 2025…táto púť bola odpoveďou na moju vnútornú túžbu 😉 Som vďačná, že sme mohli takto ako jedno spoločenstvo spoločne putovať, modliť sa, ďakovať a prosiť. Osobitne vzácnym bol prechod štyrmi svätými bránami, spoločné modlitby i sv. omše. Pre mňa osobitne cenné bolo vidieť „naživo“ obraz Madonny della Strada. A asi najsilnejšie som vnímala možnosť byť a sláviť sv. omšu v izbe, v ktorej zomrel sv. Ignác ako aj prítomnosť jezuitu P. Jaroslava, jeho homílie ako aj možnosť nahliadnuť do viacerých zákutí, kde sa bežný smrteľník nedostane. Silná bola pre mňa i účasť na jubilejnej katechéze prednesenej Sv. Otcom na námestí sv. Petra. Ťažko mi je slovami opísať silu všetkých „zážitkov“, ďakujem Bohu, že nás ako jednotlivcov i ako spoločenstvo sprevádza(l) i za krásne počasie, ktoré ešte umocnilo krásu a milostiplný čas, ktorý sme vo Večnom meste mali. Ďakujem 🙏🏻“.

Pozrite si naše zážitky prostredníctvom videa na Facebooku alebo Instagrame.

Fotky: Ďuro Čižmárik a pútnici CVX