Duchovné cvičenia CVX 2026

V dňoch 18. – 26. júla 2026 sa v Dome Mamy Margity v Drienici (okres Sabinov) konali duchovné cvičenia spoločenstva CVX. Účastníkov na ich ceste stíšenia, modlitby a hľadania Božej prítomnosti sprevádzali P. Jakub Garčár SJ, P. Ján Jordán Burda SJ a Sr. Fides Strenková CJ. Bol to čas osobnej modlitby a ticha, ale aj čas spoločného slávenia liturgie a prežívania radosti zo spoločenstva.

Prvý večer sme mali príležitosť stretnúť sa aj s členmi CVX v Prešove. Spoločný večer vytvoril priestor na rozhovory, vzájomné zdieľanie a lepšie spoznanie sa. Bol pre nás zároveň pripomenutím, že hoci nasledujúce dni prežije časť z nás v osobnej modlitbe a tichu, patríme do jedného spoločenstva, ktoré spája spoločná cesta viery a ignaciánska spiritualita.

Duchovné cvičenia prebiehali formou individuálnych ignaciánskych exercícií. Na ich začiatku účastníkov do spôsobu prežívania duchovných cvičení uviedol P. Jakub, ktorý vysvetlil význam silencia, osobnej modlitby, každodenného rozhovoru so sprevádzajúcim a práce s meditáciami. Pozval nás vstúpiť do týchto dní s dôverou, že Boh sa dá nájsť vo všetkom a že si nachádza svoje jedinečné cesty, ako sa prihovoriť každému človeku.

Rytmus dní bol jednoduchý, no zároveň veľmi intenzívny. Väčšinu času sme trávili v tichu, pri modlitbe nad ponúknutými biblickými textami a pri všímaní si vnútorných hnutí, ktoré modlitba prinášala. Súčasťou cesty boli aj každodenné stretnutia so sprevádzajúcim, ktoré pomáhali pomenovať prežívanú skúsenosť, rozlišovať a hľadať, kam nás Boh vedie.

Úvodný impulz do duchovných cvičení priniesla Sr. Fides na tému „Prosba o počúvajúce srdce“ (1 Kr 3). Šalamúnova prosba o srdce schopné počúvať sa stala pozvaním pre celé exercície. Viedla nás k väčšej vnímavosti na Božie slovo, na vnútorné hnutia, ktoré v nás Boh vyvoláva, aj na jeho tiché pôsobenie v udalostiach každodenného života.

Každý z účastníkov si z týchto dní odniesol vlastnú skúsenosť stretnutia s Bohom. Niekto objavil novú slobodu, iný väčšiu vnímavosť na dary všedného dňa, ďalší našiel priestor na uzdravenie starých zranení či na hlbšie prijatie vlastnej životnej cesty. Prinášame tri osobné reflexie od Peťa, Majky a Zuzky, ktoré ponúkajú malý pohľad do toho, ako si Boh nachádzal cestu k srdcu každého z nich počas dní ticha, modlitby a sprevádzania.

Ultra udalosť v Drienici – DC 2026

Keď bol náš Janko menší, nevedel vysloviť slová Pán Ježiš, tak si to skrátil na Paje. A mne sa to veľmi zapáčilo a tak to už bežne používam.

Zhodou okolností som sa ocitol na DC. Keďže už mám nejakú skúsenosť s Pajem, mal som veľké obavy, čo mi zase vyparatí. Najviac som sa bál, že budem musiet zmeniť svoj život. Človek v piatej dekáde už má vychodené svoje chodníčky a je len málo dôvodov, prečo by to ich mal meniť. Všakže?

Asi v nedeľu podvečer som volal mojej žene. Jej prvá otázka bola: “Je to tam ultra?” Úplne to vystihla. Toľko času som Pajemu už dávno nevenoval. Nikdy som nebol na 8-dňových DC, takže som netušil, čo môžem očakávať. Ani som netušil, v akom duchu sa budú viesť rozhovory so sprevádzajúcim. Kubkovi, rovnako aj Katke R. som povedal, že idem na prieskum. Sedel som na posede a pozeral von cez okno. Všeličo som objavil. Najviac ma prekvapilo, že som sa pristihol, ako takmer obdivujem vysušené lajno na lúke. Takú moc má Paje. Dobre, že kravy nepijú Red Bull, lebo by mali krídla. Pajeho som síce nestretol zoči-voči, ale našiel som ho v jeho diele. Po DC si viackrát cez deň spomeniem na Pajeho a tak mu poviem: Ahoj Paje! Predtým to tak nebolo. Pýtam sa aj krpca, či chce pozdraviť Pajeho. Takmer vždy prikývne a zakričí: Ahoj Paje!

Ďalším veľkým objavom bolo, že keď sa vymaním zo svojho časopriestoru, začnem si všimať detaily, na ktoré by som inak nemal čas a prepásol by som ich. Je to ako vstup do singularity. Najprv si všimneme horizont udalostí, ktorý deformuje bežné zákony fungovania. A potom nastáva gravitačné zrýchlenie do samotného stredu singularity. Do bodu, kde je Paje. Nie je tam nič iné, no zároveň nám nič nechýba a sme radi, že sme práve tu. Tento stav je nebo.

Tiež som si uvedomil ako veľmi mi chýbal krpec počas DC. Nikdy som od neho nebol dlhšie ako 48h. Rovnako som objavil, že s ním mám trošku vačšiu trpezlivosť, ako pred DC. Záverom som nadšený, že som po 30 rokoch zvládol diakritiku a ani raz v texte vyššie som nepoužil substitúciu ch>x.

Tymto vas vsetkyx pozdravujem 😊

peto g., CVX v Bratislave

Na duchovné cvičenia som išla so zvedavosťou aké to asi bude – na 8-dňových a s individuálnym sprevádzaním som sa zúčastňovala prvýkrát. Som rada že som na nich bola so spoločenstvom vďaka ktorému bolo silentium znesiteľnejšie 😃. Dôležitou informáciou pre mňa bolo, že tak ako pri fyzickom cvičení sú aj prestávky, tak je oddych potrebný aj pri meditáciách. Som vďačná za pomôcky na kreatívne tvorenie a možnosť aj takto si oddýchnuť – mne samej to veru nenapadlo.

A teraz už k tým cvičeniam 😃

Boh mi pripomenul kto som a ukázal mi aj niektoré ťažké životné udalosti v novom pohľade. Prvé dni sme sa rozprávali o srdciach – o mojom, kto som, čo mi srdcia blízkych dali a čo mi chýbalo. Voči jednému človeku som dlhodobo mala tvrdé srdce. Až tam som asi prvýkrát začala uvažovať o tých ťažkých udalostiach z jeho pohľadu. A moje srdce začalo mäknúť… (Posledný deň som si spomenula že som o to obmäkčenie dávnejšie prosila. Boh plní aj priania, na ktoré zabudneme 🙂.)

Boh mi pripomenul aj každodenné zázraky. Tie, ktoré väčšinou zabúdam a spomínam si len na výnimočné milosti ktoré mi dáva. Prvé dni som počítala, ako ďaleko stíham zájsť, hľadala som, čo nové môžem ešte popozerať. Postupne sa moje prechádzky do okolia skracovali, spomaľovali a viac som si užívala prítomnosť. Ku koncu duchovných cvičení mi stačilo sadnúť si na lúku pár metrov od chaty a vychutnávať si pohľad na oblohu, rozmanitosť kvetov či pozorovať včielky ako lietajú z kvetu na kvet. Už som nehľadala Tatry – stačilo sledovať, čo je nablízku 🙂.

Majka K., CVX v Bratislave

Na individuálne duchovné cvičenia som išla tretíkrát v živote. Aj tentokrát bez plánu, iba tak, s otvoreným srdcom pre to, čo prinesie spoločný čas s Pánom.

Nakoniec tieto duchovné cvičenia neboli ani tak o pôste, ako skôr o návrate ku kvalitne a pomaly strávenému času s Priateľom. Každé ráno sme si spolu vychutnávali kávičku. Prekvapovalo ma, koľko drobných darov mi pripravil: jedlá, ktoré mám rada, okres, odkiaľ pochádzam, dokonca aj výhľadom som videla na kopec, pod ktorým je moja rodná obec. Stačilo prísť a Ty si moju dušu upokojil a utíšil. (porov. Ž 131)

Reflektovala som si nielen posledný rok, ale aj bolestivé udalosti môjho života. Prinášala som mu svoje rany, aby ich počas ôsmich dní ticha mohol ošetrovať a liečiť. Bolo to ticho podobné Bielej sobote. Ticho, v ktorom sa navonok akoby nič nedeje, a predsa práve vtedy Boh koná svoje dielo. Ticho, ktoré premieňa. Aj moje rany.

A práve do tohto ticha zaznievalo volanie môjho Kráľa: „Poď!“ (Mt 14, 29) Poď sa radovať s radujúcimi, aj keď je tebe ťažko. Poď plakať s plačúcimi, aj keď tvoje srdce práve prekypuje radosťou. Poď taká, aká si.

Odchádzala som s vedomím, že nie je menej poznať svoju nedokonalosť, než byť dokonalá. Keď viem, kde sa nachádzam, viem, kam sa mám hýbať. Keď neviem, kde som, iba blúdim.

Zuzka M., CVX v Bratislave

Fotografie: Jozef Sagan