Duchovné cvičenia CVX 2025
V dňoch 19. – 27. júla 2025 sa v Dome navštívenia v Klokočove konali duchovné cvičenia spoločenstva CVX. Účastníkov na ich ceste vnútorného stíšenia a hľadania Božej prítomnosti sprevádzali P. Jakub Garčár SJ, Sr. Lívia Marková CJ a Braňo Novák. Bol to čas osobnej modlitby a ticha, ale aj čas spoločného prežívania liturgie a vnímania radosti a jednoty v spoločenstve.
Osobnú skúsenosť s duchovnými cvičeniami, s ich ťažkosťami, ale aj darovaným pokojom a vnútornou premenou s nami pozdieľali jej dve účastníčky Elena a Zuzana. Nech sú nám povzbudením a pozvaním ako si vychutnať “dovolenku s Pánom”.
Tento rok mi Pán doprial čas byť celý týždeň s Ním na duchovných cvičeniach v Klokočove, od soboty 19. 7. do nedele 27. 7. 2025. Ale boli to naozaj duchovné cvičenia?
Pod pojmom cvičenie si predstavujem námahu – a s takouto predstavou som aj do Klokočova išla. Očakávala som tvrdú prácu na sebe, plnenie úloh a dosiahnutie nejakého výkonu. Niečo, čo mal odo mňa Pán očakávať, aby som spravila. No celé to bolo úplne inak. Duchovné cvičenia sa ukázali ako “dovolenka s Pánom”.
Prijať to však nebolo jednoduché. Prišla som z Bratislavy, kde každý deň tvrdo pracujem, dodržiavam termíny a plním rôzne úlohy. A zrazu som sa mala stíšiť a len vychutnávať čas s Pánom. Nie je jednoduché naladiť sa na takýto rytmus po hektickom spôsobe života, v ktorom žijeme.
Sprevádzali nás traja skvelí ľudia. Mňa osobne kňaz Jakub, s ktorým sme mali každý deň svätú omšu. Pán nás počas týždňa viedol liturgiou tak, ako kedysi viedol izraelský ľud z Egypta.
Hneď prvý deň sme počuli čítanie o tom, ako Boh vyviedol ľudí takmer nepripravených z Egypta. Brali so sebou len nekvasený chlieb, ktorý nestihol vykvasiť, lebo sa ponáhľali. Išli takí, akí boli – nepripravení, a predsa ich Boh viedol a chránil. Takí sme prišli aj my na duchovné cvičenia: nepripravení, s iba nevyhnutnými vecami. Ja dokonca nevyspovedaná. Jakub nám povedal, že my sa nemáme veľmi snažiť, ale nechať Boha, aby v nás pôsobil a bol tvorivý. Na okno položil fľaštičku nardového oleja, ktorým sme sa mali pomazávať, aby sme si to pripomínali. Nemalo ísť o výkon – ale o to byť s Pánom. Byť s ním na dovolenke, dopriať si len Jeho prítomnosť a všetko ostatné nechať naňho. Duchovný sprievodca mal byť len niekto, kto nám varil kávu pri našom rozhovore s Bohom.
Ďalšie liturgické čítanie bolo o tom, ako sa Izraeliti báli, keď ich prenasledovali Egypťania. Na Mojžišov pokyn však sami nerobili nič – Pán všetko vyriešil a postaral sa o nich. Aj my sme teda nemali robiť nič, iba byť s Pánom v krásnej prírode Kysúc, medzi stromami a hríbmi. Tak som potichu kráčala lesným chodníčkom a bola s Ježišom, všade som Ho cítila. Po dvadsiatich rokoch som opäť vzala do rúk temperové farby a maľovala – spolu s Ním.
Všetci sme zachovávali silencium a robilo mi dobre, keď môžem aj s ostatnými účastníkmi sedieť v “študovni” vedľa jedálne a každý si tam robil svoje – niekto čítal Bibliu, iný si zapisoval svoje myšlienky, ďalší maľoval. Niekedy som rada zostala sama na izbe, inokedy ma ticho dusilo a musela som vyjsť na vzduch. Bola som sama so sebou a s Pánom – a učila som sa zvládať samotu i ticho.
Deň sa začínal rannými chválami a večer sme mali hodinovú adoráciu. Prvú polovicu týždňa som na adorácii stále zaspávala. Začala som si preto nosiť ruženec a drolením zrniečok na ňom a odriekaním modlitby Zdravas som to tam nejako prežila. No posledné dva dni som už nezaspávala. Dokázala som zotrvať s pohľadom upretým na Pána v Eucharistii bdelá, bez únavy. Zvykla som si na Jeho prítomnosť – a bolo mi s Ním dobre.
Ku koncu duchovných cvičení mi veľmi chýbala rodina. Pociťovala som silnú túžbu stretnúť sa so svojou sestrou a dlho sa s ňou rozprávať.
Vďaka Ti, Pane, za čas strávený s Tebou, za skvelých ľudí, s ktorými som mohla prežiť tieto duchovné cvičenia – hoci som na ne pôvodne ani nemala ísť. Plánovala som byť v tom čase so synom v tábore, ale keď to nevyšlo, ukázalo sa, že to tak bolo najlepšie.
Moje duchovné cvičenia by som nazvala „Učenie sa radosti“. K tomu ma viedol Jakub. Pochopila som, že Boh chce život, chce radosť a nechce, aby sme sa trápili. Učila som sa byť viac otvorená pre druhých, lebo vnímam, že som asi niekedy individualistka. Najskôr mi napríklad pri jedle pripadalo zvláštne, ako si navzájom nalievame čaj, vodu či naberáme polievku. Mala som pocit, že takto vstupujeme do osobnej zóny druhého, a trochu som sa toho obávala. No ku koncu cvičení mi to už zvláštne nepripadalo a sama som naliala vodu či nabrala polievku aj druhým. Spoločne sme jedli, pili – a nechali Pána, aby v nás tvorivo konal.
Elena, CVX Bratislava
Duchovné cvičenia sa pre mňa stali niečím, čo by som nazvala: dovolenka s Bohom 
Dovolenka je totiž čas, keď vystúpime z kolobehu dní, keď riešime a myslíme na iné ako bežné veci. Niekedy nevyjde podľa plánu a vznikne aj napätie, ale vždy ju chceme stráviť s tými, ktorých milujeme…
Boh každého stvoril inak, a preto aj spôsob budovania vzťahu s Ním je pre každého iný.
Príroda, ticho a samota sú skutočnosti, ktoré sú v mojom duchovnom živote dôležité a DC v Klokočove mi ponúkli súzvuk všetkých troch.
DC boli pre mňa časom odpočinku s Bohom i časom osobnej formácie, kedy som aj vďaka individuálnemu sprevádzaniu mohla objavovať viac pravdy o sebe a o Bohu. Učila som sa oddeliť sa od sveta, ktorý považuje čas, keď nerobím nič merateľné za neužitočný, neefektívny a neproduktívny.
Jeden teológ raz povedal, že ak prehliadneme hodnotu času, keď sme jednoducho s Bohom a nerobíme „nič“, prehliadneme niečo, čo je srdcom kresťanstva.
Učila som sa znova a znova, venovať pozornosť Bohu, nie svojim myšlienkam, povinnostiam, plánom, túžbam, svojej minulosti či budúcnosti, ale všetko to položiť Bohu k nohám. Zastaviť sa, lebo môžem, pretože nie ja, ale Boh vládne v mojom živote. Tešiť sa, lebo On sa stará o môj život. On ma chce viesť. Uvedomovala som si však, že to taktiež znamená nasledovať Ho, prijať Jeho cestu, ktorá je radikálna. Potrebovala som srdcom pochopiť, že cesta, ktorú mi Ježiš cez evanjelium ponúka a pozýva ma na ňu, je často nekompromisná a ja som si doteraz rada evanjelium riedila. Je to cesta, ktorá môže a pravdepodobne aj prinesie so sebou nové problémy, nepohodlie, potupu, stratu vlastných plánov… A hoci je to tak, ak sa nevyberiem touto cestou, ktorú ukazuje Boh, ktorý je Láska, Pravda, Život a večný Víťaz, viem, že pokoj a šťastie nenájdem.
S láskou a vďačnosťou za CVX
Zuzana, CVX Žilina
