Keď Boh vstupuje do našej noci

Sú dni, keď máme pocit, že nestíhame. Že potrebujeme ešte niečo dokončiť, vybaviť, dobehnúť. A potom príde pozvanie, ktoré ide akoby proti tomu všetkému: zastav sa, spomaľ, „strácaj čas“ s Bohom. Práve takýto čas sme prežili počas pôstnej duchovnej obnovy (12. – 15. 3. 2026) v Nitre na Kalvárii, v Misijnom dome Matky Božej.

Od štvrtkového večera až do nedeľného popoludnia sme vstúpili do priestoru, kde sa veci dejú inak a práve v ňom nás sprevádzal náš ekleziálny asistent P. Jakub Garčár SJ. Stretli sme sa v čase štvrtej pôstnej nedele – Laetare, ktorá nás jemne prekvapuje radosťou uprostred pôstnej cesty. Nový prívlastok „punčová“ počas detskej sv. omše v nás vyvolala úsmevy.

Evanjelium o uzdravení slepého nám počas obnovy nastavilo zrkadlo. Nie vždy totiž ide o to, že nevidíme – niekedy ide o to, ako vidíme. Ježiš prináša svetlo do miest, kde sme si už zvykli na tmu: do našich istôt, zranení a stereotypov. A možno najväčší zázrak nespočíva v tom, že niečo „pochopíme“, ale v tom, že sa necháme dotknúť.

Toto je noc…

Veľkú časť našej obnovy sme prežili s textom, ktorý sa bežne ozýva len raz do roka – počas Veľkonočnej vigílie – veľkonočným chválospevom veľkonočnej vigílie (Exultet). Tentoraz sme sa pri ňom zastavili a nechali sme jeho slová zaznieť v našom vlastnom živote.

Jedna veta sa k nám stále vracala: „Toto je noc…“ Noc, ktorá vyvádza z otroctva. Noc, ktorá rozptyľuje temnotu. Noc, ktorá vracia človeku dôstojnosť. A zrazu sme si uvedomili, že to nie je len dávny príbeh. Je to aj náš príbeh. Aj my máme svoje „noci“. Miesta neistoty, únavy, otázok. A práve tam – nie mimo toho – prichádza Boh so svojím svetlom.

Možno najviac v nás rezonovali slová: „Ó, šťastná vina…“ Znejú zvláštne. A predsa hovoria o Bohu, ktorý dokáže aj naše pády premeniť na miesto stretnutia. O Bohu, ktorý nevstupuje do dokonalosti, ale do reality nášho života. Nie preto, aby nás zahanbil, ale aby nás zdvihol.

Silný bol aj obraz svetla, ktoré sa odovzdáva ďalej – a pritom sa nezmenšuje. Aj tieto dni boli o takomto svetle. V rozhovoroch, v tichu kaplnky, v prítomnosti druhých. To, čo sme prijali, sme mohli dávať ďalej – nie silou, ale jednoducho tým, že sme boli spolu.

Tieto dni boli aj o spoločenstve. O obyčajných veciach – spoločných jedlách, úsmevoch, ktoré netreba vysvetľovať či spoločnom zdieľaní. Znova sme si mohli uvedomiť, že viera nie je sólo cesta. Že potrebujeme druhých, aby sme mohli kráčať ďalej.

Keď sme odchádzali z Kalvárie, nič veľké navonok sa nestalo. A predsa bolo niečo inak. Možno tichšie. Možno jasnejšie. Možno sme si len viac uvedomili, že táto noc ešte neskončila. Že veľkonočné svetlo už vstúpilo do našich dní – aj keď sú ešte pôstne.

O vďačnosti za tmu napísal Jakub báseň. Premenený odchádzal aj Rudo, ktorý sa s vami podelil o svoju reflexiu:

Na pôstnu duchovnú obnovu som šiel s túžbou stíšenia sa a prehĺbenia vzťahu s Bohom. Niesol som si v sebe úryvok z Jeremiáša, že Boh skúma srdce a obličky. Išiel som do toho s tým, že neviem čo to presne znamená, ako na to a čo od toho očakávať, ale že to je presne niečo, čo by som chcel vyskúšať.

Ako prvé mi prišla do cesty mini prekážka – kamarát potreboval pomôcť vyniesť novú posteľ do bytu, nevedel presne kedy mu ju prinesú, takže som sa s nikým nevedel dohodnúť na odvoze. Po vynesení postele sme sa trochu zakecali a potom som zistil, že autobus, ktorým som chcel ísť je plný. Šiel som teda neskorším a prišiel som do Nitry už za tmy. Po ceste na Kalváriu som šiel okolo peknej reštaurácie a lákalo ma vojsť do nej, bol som ale najedený. Prišiel som na Kalváriu a potom ako som zavolal Danke, zistil som, že všetci sú práve v tej reštaurácii, ktorá ma lákala. V reštaurácii som sa dozvedel o zaujímavej práci – monitorovanie kvality podzemnej vody. Rozširovanie obzorov 🙂

Miesto duchovnej obnovy aj priestory mi prišli veľmi pokojné, historické a malebné. Taký skutočný začiatok bol pre mňa prvý duchovný impulz. Čo vo mne najviac rezonovalo bolo, aby som sa nebál strácať čas s Bohom. Boli sme pozvaní tráviť čas akoby Boh bol náš najlepší priateľ, kedy tiež neriešime, či nás čas s ním obohatil alebo niekam posunul. Témou duchovnej obnovy bol Veľkonočný chválospev a pozvanie zažiť ho viacerými zmyslami.

Piatok, čo bol prvý celý deň na duchovnej obnove sa pre mňa niesol v duchu zvyknutia si na to, že som s ľuďmi, ktorých veľmi nepoznám a zároveň máme byť ticho. Zo začiatku som pociťoval pri tom určitú tenziu a bolo to čudné z pohľadu bežnej skúsenosti. Niečo ako ísť s neznámym človekom v malom výťahu, kedy je vo vzduchu trápne ticho. Najčudnejšie bolo prvé spoločné jedlo v tichu, kedy som nevedel či sa pozerať na ľudí okolo, čo robím bežne, alebo pozerať do svojho taniera.

Vnútorne som riešil kam všade je moje srdce ťahané. Postupne sa objavovali rôzne témy, ktoré som mal niekde vzadu v mozgu a vedel som, že nie sú vyriešené. Jednou z vecí bolo ako sa cítim pohodlne vo svojej súčasnej práci a že by som chcel robiť niečo čo viac pomáha ľuďom. Otvorili sa mi aj viaceré duchovné témy – Božia vôľa vs. moja vôľa a ako sa v tom vyznať, klasifikácia hriechov, ktoré ma trápili…

Predtým ako sa vo mne utriasali otvorené témy bola možnosť zapísať sa na duchovné rozhovory. Rovno som sa zapísal k Jakubovi aj Braňovi, aj keď som nevedel ako ich využijem.

Počas duchovných rozhovorov sa mi podarilo na viacero otvorených tém dospieť k ich určitému uzavretiu alebo utvoreniu si názoru. Ku kariére som si povedal, že môžem byť vďačný za obdobie v akom som a že mám energiu realizovať sa mimo prácu a že túto tému otvorím o rok. Pri Božej vôli bolo pre mňa oslobodzujúce, že Boh je ok s tým ak sme my za volantom, ale, že je tam možnosť pustiť Boha za volant, nie je to však nutnosť. Tu som si tiež povedal, že možno nie som úplne pripravený vzdať sa kontroly nad volantom a je to ok. Tým, ako som viacmenej v každej téme cítil určitý posun v jej chápaní alebo uzavretie tak ku mne prichádzal postupne vnútorný pokoj.

Od začiatku duchovnej obnovy som cítil silný tlak rozplánovať si dni, ktoré ma čakali. Vybrať pekné miesta, kde sa prechádzať, možno si ísť zabehať, zacvičiť a podobne. Spomenul som si však na strácanie času a tiež na experimentáciu, preto som si povedal, že nejdem nič plánovať a budem robiť to k čomu ma to bude práve ťahať v danom momente.

Sobota sa pre mňa niesla v duchu experimentácie. Začalo to krátkou prechádzkou pri ktorej som si spomenul na tai-chi tréningy na ktoré som kedysi chodil a ako sme tam robili veľmi pomalú chôdzu synchronizovanú s dychom. Z prechádzky som sa vracal celú večnosť a viac krát som si hovoril nech zrýchlim a že prečo to vôbec robím. V tých momentoch som si povedal, že chcem spomaliť svoju myseľ a možno jedna z ciest je spomaliť svoje telo, to ma motivovalo v tom zotrvať. Samozrejme som trochu zrýchľoval keď išli okolo ľudia, lebo som si pripadal čudne.

Po prechádzke som pokračoval v prepise chválospevu pri čom som sa musel stále brzdiť, lebo som mal nutkanie rýchlo to prepísať a mať hotovo. Po prepísaní som si niekoľko krát púšťal chválospev cez slúchadlá. Napadlo mi zapojiť telo aj tancom, tak som si v kaplnke decentne zatancoval. Všetky tieto aktivitky ma vnútorne napĺňali radosťou.

Jakub mi pri duchovnom rozhovore spomínal Veľpieseň, ktorú som nepoznal. Hovoril, že je to ľúbostná pieseň k Bohu a slovo Boh tam ani raz nezaznie. Prečítal som si ju a hľadal som jej zhudobnenie. Našiel som len Šalamúnov chválospev a počúval som ho so zatvorenými očami na posteli. Toto bol môj najsilnejší zážitok z duchovnej obnovy, pretože ma dojal k slzám.

Kedysi ako násťročný som písaval absurdné poviedky a v jednej z nich som písal o tom ako keď sa nikto nepozerá neviem kým vlastne som. Keď sú okolo ostatní je to jednoduché, lebo moja identita do veľkej miery vychádza z interakcie s ľuďmi a z reakcií na ich podnety. Práve táto myšlienka sa ku mne vrátila počas duchovnej obnovy.

Čo ma trklo, že pomalá chôdza, tancovanie na chválospev, pomalé prepisovanie, všetky tieto aktivity ma bavili a hlavne to, že to bolo niečo iné ako na čo som zvyknutý. Úplne som si spomenul na seba ako dieťa, ktoré stále potrebovalo niečím zaujať, posúvať hranice a skúšať všetko inak ako bolo zaužívané. Neskôr ako dospelý som si povedal, že to bolo len o tom, že som chcel na seba upútavať pozornosť. Čo som v sebe v rámci duchovnej obnovy objavil bolo poznanie, že nekonvenčnosť, inovatívnosť, skúšanie nových vecí je niečím čo so mnou hlboko rezonuje a je to mojou súčasťou, ktorú som si dovolil púšťať k slovu miestami v práci a v súkromnom živote skoro vôbec.

Silne sa ma dotklo keď Jakub spomenul, že Boh od nás nechce, aby sme robili plastickú chirurgiu a opekňovali sa a tvárili sa, že nie sme hriešni. Tiež to, že Ježiš neprišiel zničiť temnotu, ale vie nás akceptovať aj s našou temnotou, ktorú si v sebe nosíme. Odporúčanie od Jakuba bolo, aby som neťapkal rukami vo vodách temnoty, ale nechal sa stiahnuť až na dno a že pod temnotami sa skrýva raj.

Moje 3 slová s ktorými som odchádzal z duchovnej obnovy boli radosť, láska a odvaha. Tie som si ďalej doplnil myšlienkami, ktoré ma oslovili alebo som ich v sebe objavil:

Využívať každú sekundu života
Otvárať hroby v sebe a vypúšťať kostlivcov na svetlo, kde strácajú silu
Niesť v sebe viac radosti vychádzajúcej z evanjelia
Viac lásky k druhým a prijímať ich takých akí sú
Viac nekonvenčnosti, experimentovania a inovatívnosti do života, lebo to ma baví
Pýtať sa viac otázok a zostávať dlhšie s problémom bez skákania k riešeniam. Dať si napríklad týždeň alebo mesiac na dozretie rozhodnutia alebo riešenia.
Viac času s Pánom bez agendy
Prekvapovať druhých pozornosťou
Nebáť sa ísť do konfliktu a nebáť sa nepríjemných pocitov (sú len informáciou)
Ísť do života s odvahou
Nezabúdať, že Boh je pripravený ma stretnúť a milovať, limitáciu tomu dávam ja svojou hriešnosťou, hanbou a tým, že nechcem sklapnúť

Cítil som miernu nervozitu pred nedeľným zdieľaním, niečo ako pred skúškou, nevedel som čo od toho čakať. Zdieľania ostatných mi pomohli vidieť rozličné okná do prežívania tej istej udalosti a témy chválospevu, čo bolo obohacujúce a tiež to vo mne otváralo nové spomienky alebo myšlienky.

Jedna myšlienka, ktorú som počul zhruba pred 17-timi rokmi a prišla mi vhodná do konceptu ako rozmýšľať nad vlastnou hriešnosťou je: Predstavte si svoje silné stránky ako čepeľ noža a svoje slabé stránky a hriešnosť ako rúčku noža. Môžeme sa snažiť mať dokonalú rúčku, ale veľmi tým nepomôžeme tomu na čo je nôž určený – rezanie. To zlepšíme len tým, že budeme pracovať na svojich silných stránkach. Naša hriešnosť by nás nemala viesť k takej hanbe pre ktorú nie sme schopní napĺňať náš potenciál.

Počas duchovnej obnovy som videl do akého stavu pokoja sa viem dostať bez vstupov z vonkajšieho okolia. Prvý týždeň v práci mi vytvoril veľmi silný kontrast tým, že som prišiel do hektického prostredia, kde sa robili zmeny na poslednú chvíľu, bolo treba prerábať komplexné kalkulácie. Prichádzal som do týchto situácii s pokojom, ale časom som zisťoval, že preberám stres z okolia. Začal som preto viac krát za deň vnímať ako sa vnútorne cítim a či to čo cítim sú moje pocity alebo ich preberám z okolia. Myslím, že by som nebol schopný vnímať takéto vnútorné zmeny v sebe, bez toho aby som zažil ako to vyzerá keď som v pokojovom stave, aký som zažil na duchovnej obnove.

Čo bolo veľmi zaujímavé na celom zážitku, že väčšinu ľudí, ktorí sa duchovnej obnovy zúčastnili som predtým nepoznal a napriek tomu som sa cítil príjemne v ich spoločnosti aj keď sme boli po väčšinu času ticho. Cítiť blízkosť k druhým bez slov bol pre mňa nový zážitok.

Už teraz sa teším na budúcu duchovnú obnovu a kam ma strácanie času s Bohom zavedie. Snažím sa ale zanášať do svojho každodenného života myšlienky, ku ktorým som sa dopracoval a postupne pracovať na prehĺbení vzťahu k sebe a k Bohu.

Rudolf Vido – 1. ročník formácie, CVX v Bratislave