O nás

V duchu ignaciánskej spirituality sa v živote snažíme hľadať Boha v službe druhým. V modlitbe a vo vnímavosti na Božiu prítomnosť v našom srdci sa usilujeme zistiť ako Boh chce, aby sme mu slúžili v iných.

Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť, uchopil si ma a premohol.“ (Jer 20,7)

Milosrdenstvo ako veľkonočné posolstvo nádeje

Najmilší,

 

pred niekoľkými dňami sme slávili tajomstvo našej spásy – umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie nášho Pána Ježiša Krista, pričom práve v tomto veľkonočnom tajomstve nachádza mimoriadny Svätý rok milosrdenstva svoje plné uskutočnenie.

 

Preto aj v rámci tejto svätej omše Spoločenstva kresťanského života (CVX), hneď po nedeli Božieho milosrdenstva, chceme aspoň krátko uvažovať o nesmiernej nádeji plynúcej z  nevýslovnej hĺbky milosrdnej lásky Boha k nám.

 

„Biblické chápanie Boha už ani v Starom zákone nepochybuje o tom, že Boh nie je apatickým Bohom. Boh má srdce pre človeka, trpí s nami a raduje sa s nami, smúti pri nás a s nami. Podľa Nového zákona si ten, ktorý má božskú prirodzenosť, vzal v Ježišovi Kristovi prirodzenosť sluhu a uponížil sa (porov. Flp 2, 6 n.). Môže cítiť to, čo my, je nám podobný vo všetkom okrem hriechu (Hebr 4, 15). Utrpenie Ježiša ako človeka je zároveň utrpením Boha. V Ježišovi Kristovi sa Boh stal človekom. V Ježišovej ľudskej prirodzenosti Boh môže a tiež chce trpieť s nami a za nás“.[1] Dáva sa celkom osobne „za nás“, „za všetkých“, teda aj „za mňa“ osobne. „...Boh to všetko urobil a vytrpel za nás, za mňa. Je to naša, moja vina, ktorú vzal na seba.“[2] „Svojou smrťou našu smrť premohol a svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život“.[3] „Na kríži tak definitívne zvíťazilo Božie milosrdenstvo a s ním život. Bol to Boh, ktorý skrze Krista zmieril svet so sebou (2Kor 5, 18). Skrze jeho milosrdenstvo sme zachránení od smrti (Ef 4, 24) a znovuzrodení pre živú nádej (1Pt 1, 3).“[4] Stávame sa novým stvorením (2Kor 5, 17), „nič nás nemôže odlúčiť od Kristovej lásky, ani súženie, ani úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč (Rim 8, 35n.)“[5].

 

Veľkonočné posolstvo je posolstvom nádeje. Už nie sme viac otrokmi zlého, diabla, otca lži a vraha od počiatku;  - sme slobodní. Sme pozvaní naplno uveriť Kristovým slovám: „Nebojte sa! Ja som premohol svet. (Jn 16, 33)“[6] , sme pozvaní nechať vstúpiť Krista do našich hrobov, nechať ho odvaliť kamene nášho strachu, nedôvery a beznádeje, ktoré nás uzatvárajú v nás samých a úplne sa odovzdať absolútne novému stretnutiu so Zmŕtvychvstalým a zažiť vzkriesenie. Sme pozvaní začať už tu a teraz žiť úplne novým životom, použijúc slová sv. Pavla: zabúdať na to, čo je za nami a uháňať za tým, čo je pred nami, bežať k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi (porov. Flp 3, 13-14).

 

Teraz sme ešte na ceste…Naša situácia je takpovediac ako na Veľkonočnú vigíliu. Veľkonočná svieca ako symbol svetla zmŕtvychvstalého Mesiáša sa nesie tmavým chrámom, jej svetlo žiari, aj my si môžeme zapáliť svoje svetielko, no v tajuplnej atmosfére z tmy do svetla postupne sa rozžiarujúceho  kostola.[7] -  „Zvolanie Marana tha (1Kor 16, 22) zo starokresťanskej liturgie Pánovej večere vyjadruje oboje: Pán je tu, a predsa voláme po jeho konečnom príchode. Z tejto už nezničiteľnej istoty nádeje, že sme definitívne ukrytí a ponorení v Božej láske, vyplýva pre veriaceho“[8] dynamika vnútorného pokoja. Ako hovorí sv. Ján (1Jn 4, 10): „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.“ Zakúšajúc nekonečné Božie milosrdenstvo a vnímajúc seba ako milovaného hriešnika, schopného milovať, môžeme sa aj my pýtať spolu so sv. Ignácom: „Čo som urobil pre Krista? Čo robím pre Krista? Čo mám urobiť pre Krista?“ (porov. DC [53]).

 

„Skúsenosť Božieho milosrdenstva nás povzbudzuje a zaväzuje, aby sme sa stali svedkami milosrdenstva a zasadzovali sa za milosrdenstvo v tomto svete,“[9] aby sme „prinášali slovo a gesto útechy chudobným, ohlasovali oslobodenie tým, ktorí sú v modernej spoločnosti väzňami novodobých otroctiev, navracali zrak tým, čo nevidia, lebo sa stiahli do seba, a dôstojnosť všetkým, ktorým bola odňatá.“[10].

 

„Praktické svedectvo milosrdenstva je pre iných  zástupnou nádejou. Cez ňu môžu prenikať lúče svetla a tepla Božieho milosrdenstva do temnoty tej-ktorej situácie. Iba tak sa môže stať rozprávanie o Božom milosrdenstve dôveryhodným a presvedčivým, premeniť sa na posolstvo nádeje.“[11] Nech nás pritom inšpirujú slová sv. Pavla: „Kto preukazuje milosrdenstvo, nech to robí radostne (Rim 12, 8)“. - Aleluja

 

Michaela Chocholatá, CVX Bratislava

 


[1] Kasper, W. 2015. Milosrdenstvo. Základný pojem evanjelia – kľúč ku kresťanskému životu. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, ISBN 978-80-8161-147-6 (ďalej len Kasper), s. 149-150.

[2] Kasper s. 152.

[3] Veľkonočná prefácia I.

[4] Kasper s. 106.

[5] Kasper s. 106.

[6] Veľkonočné posolstvo Sv. Otca “Urbi et Orbi”: https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20160327005

[7] spracované podľa Kasper s. 159.

[8] Kasper s. 159-160.

[9] Kasper s. 162.

[10] Misericordiae vultus bod-16: http://sk.radiovaticana.va/news/2015/07/28/pln%C3%BD_text_buly_misericordiae_vultus_-_tv%C3%A1r_milosrdenstva/1161436

[11] Kasper s. 161-162.

 

template joomla 1.7
Prevádzkované na christ-net.sk