O nás

V duchu ignaciánskej spirituality sa v živote snažíme hľadať Boha v službe druhým. V modlitbe a vo vnímavosti na Božiu prítomnosť v našom srdci sa usilujeme zistiť ako Boh chce, aby sme mu slúžili v iných.

Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť, uchopil si ma a premohol.“ (Jer 20,7)

Milosrdenstvo v pohľade eschatológie

Čo učí o očistci katechizmus: „Aby sme toto učenie a prax Cirkvi pochopili, treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest“ za hriech.

Na druhej strane, každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie, či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného „časného trestu“ za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy, ako dôsledku hriechu. Obrátenie, ktoré pochádza z vrúcnej lásky, môže dôjsť až k úplnému očisteniu hriešnika, takže už nezostane nijaký trest.“

Večný trest je čosi, čo si človek zasluhuje za každé vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božích prikázaní. Pretože toto vedomé a dobrovoľné prestúpenie je pohrdnutím absolútneho Dobra. Je tak odporné, ako keď sa primitív postaví proti géniovi dobra a ide ho presviedčať o svojich názoroch. Alebo ako keď perverzný zločinec ide presviedčať Svätca či Svätosť samu o tom, čo je správne. V takejto pozícii je každý hriešnik pred Bohom. Dokiaľ nezmení svoje smerovanie, obrátený Bohu chrbtom, kráča do zatratenia. Toto by čakalo každého človeka, keby nás z tejto hrôzy nezachránil sám Boh. Boh odpúšťa človeku jeho nekonečný dlh, ktorý by nikdy človek nebol schopný zaplatiť a to sa deje vďaka bezhraničnej poslušnosti Božieho Syna, vďaka poslušnosti, o ktorej hovorí Písmo, že je poslušnosťou až na smrť. Boh sám likviduje večný trest človeka, ktorý sa k nemu skrze Ukrižovaného Ježiša navracia.

Časné tresty sú zranenia, ktoré spôsobuje hriech v rámci stvorenej skutočnosti. Hriech ubližuje človeku samému, jeho blížnym a očistec je miestom liečenia týchto pokrivených skutočností v človeku. Sem napríklad patrí potreba zmieriť sa, potreba odpustenia, sebapoznania a sebaprijatia. Uzdravenie schopnosti veriť, dúfať a milovať. A mnoho iných skutočností.

Tí, ktorí prežili klinickú smrť, naznačujú, že očistec môže byt krásne a utešené miesto. Dokonca tam človek môže prežívať i videnie Boha. Ale, je tu otázka, ktorá znepokojuje: Sú tam muky? Áno, sú a môžu byt dokonca hrozné, pretože ide o duchovnú bolesť. Duchovná bolesť je iná ako fyzická bolesť, ktorú možno tlmiť napr. liekmi. Aj duchovnú bolesť, pokiaľ človek existuje v tele, môže aspoň zdanlivo utlmiť, rozptýlením alebo omámením alkoholom či drogou. Ale po smrti už možnosť omámenia nemá. Tam už nemôže utekať pred svojím vnútrom a vidí svoju úbohosť v celej nahote. Ničím nemôže prehlušiť prázdnotu svojej duše, ak do nej nevpustil Ježiša a neodovzdal mu svoj život ku spáse. Je to bolesť duše prirodzene túžiacej po Bohu, pre ktorého sme boli stvorení a určení a ku ktorému je duša svojou prirodzenosťou neodolateľne priťahovaná, a táto bolesť sa nedá ničím utíšiť. Je to bolesť svedomia, je to bolesť sebapoznávania. Chcete aspoň na chvíľu skúsiť ako to bolí? Asi tak, ako keď vám niekto nemilosrdne zrúca vašu ilúziu o vás samých a povie vám pravdu rovno do očí.

V očistci sa človek stretá s absolútnou Pravdou, ktorá sa zjavila v Bohočloveku - Ježišovi Kristovi a vidí celý dosah svojho hriechu, ktorý sa dotýka Boha i človeka zároveň. Na Ukrižovanom Kristovi vidí celú hrôzu svojho prevráteného počínania a nemá ani viečka, že by mohol privrieť oči duše. Svetlo Pravdy mu osvecuje najskrytejšie miesta duše, o ktorých nechcel tu na zemi hovoriť s nikým. To, čo sme celý život skrývali, maskovali pred ostatnými ľuďmi, tam vypláva na povrch.

Aby sme zažili radosť z ozajstnej lásky, musíme sa najprv poznať v celej pravde. Manželia veľmi dobre vedia, kedy ich manželský život stratil radosť, keď sa medzi nimi objavila neúprimnosť, ľahostajnosť a neochota otvoriť sa. Od tej chvíle to už nie je skutočná láska, ale smutné až prázdne divadlo.

Očistec, toto „týranie duší“ je veľmi potrebné, asi tak ako chirurgický zákrok pri rakovine. Aj keď toto odhaľovanie bolí, je potrebné na to, aby sme sa uzdravili, aby sme dozreli do skutočného sebaprijatia a prijatia druhých. Viacerí túto bolesť poznáme, keď na kritiku zo strany najbližších reagujeme výkrikom podobným tomu, ktorý sa nachádza v evanjeliu: „Daj mi pokoj, čo ťa do mňa? Prišiel si ma trápiť, zahubiť!"

Očistec je skôr ako miestom, spôsobom konfrontácie s absolútnou Pravdou. Očistec je zároveň stretnutím sa s absolútnou Láskou. S Láskou, ktorá nás miluje v pravde nášho života. S Láskou, ktorá je ochotná za mňa a so mnou trpieť. Nie je to len miesto bolesti, je to zároveň aj miesto, spôsob uzdravujúcej milosrdnej lásky. Na jednej strane je to miesto zhrozenia zo sebapoznania a na druhej strane miesto útechy z nášho prijatia a uvedomenia, že sme milovaní Bohom, človekom a celým stvorením.

Očistec je dielom Božieho milosrdenstva.

Bernard Mišovič, SJ, ekleziálny asisten Spoločenstva kresťanského CVX

template joomla 1.7
Prevádzkované na christ-net.sk